Vojenstvo Rimanov

Autor: Tomáš Práznovský | 24.6.2008 o 9:07 | Karma článku: 4,88 | Prečítané:  1185x

V tomto článku nevyjadrujem nijaký politický názor. Iba uvádzam dávno známe fakty o légii skorého obdobia rímskeho štátu.

V spomínanom čase Rimania viedli vojny s okolitými osadami a mestskými štátikmi, pričom si v nich zväčša vystačili s jedinou légiou, čítajúcou tritisíc mužov. (Pre porovnanie s obdobím konca republiky spomeniem, že počas občianskej vojny ich behalo po poliach Itálie niekoľko desiatok, každá o počte šesťtisíc mužov).

Typom a hmotnosťou zbroje to bola ťažká pechota, uprednostňujúca odolnosť pred pohyblivosťou. Základnému zaobchádzaniu so zbraňou sa Rimania učili už v mladosti. No legionármi sa stali až po absolvovaní tvrdého výcviku. Popri zdokonalení používania svojej výzbroje sa naučili manévrovať vo veľkých útvaroch, získali výbornú fyzickú zdatnosť, psychickú odolnosť a zmysel pre absolútnu disciplínu. Pod vedením schopného generála dosahovala ich bojová morálka nadštandardnú úroveň, potrebnú pre bitku v nepriaznivých podmienkach. Ak si boli bezvýhradne istí priazňou bohov, dokázali sa s nadprirodzenou odvahou postaviť mnohonásobne početnejšej armáde a zmasakrovať ju.

Konvenčné oblečenie legionára tvorili krátke nohavice a košeľa s krátkymi rukávmi. Za silného dažda nosil veľký okrúhly pršiplášť z mastnej vlny, chrániaci mu všetko okrem hlavy prestrčenej cez otvor v strede. Či už pochodoval cez snehové záveje, pieskové duny, slizké močiare alebo kvetmi posiatu lúku, bol obutý v pevných sandáloch.

Železná prilba mu chránila hlavu, na prsiach mal pancier. Najpodstatnejšou zložkou jeho obrany bol veľký štít zo siedmich vrstiev tvrdého dreva obdĺžnikového tvaru. Bol mierne vypuklý, po okrajoch spevnený kožou a vojak ho držal v ľavej ruke. Po nasiaknutí vodou značne zvýšil svoju hmotnosť, preto bol za pochodu chránený koženým puzdrom a za brodenia držaný nad hladinou.

 

Podľa stupňa osvojenia si vojnového umenia sa legionári delili na tri časti.

Najmladší vojaci a nováčikovia sa nazývali hastati a v počte tisícdvesto nastupovali v prvej línii sformovaní do obdĺžnikov oddelených medzerami. Na prilbe mali pripevnené jedno pierko a boli odhodlaní pohltiť energiu počiatočného náporu nepriateľa.

Ich základnou zbraňou pre boj zblízka bol krátky meč, ktorým skôr pichali ako sekali. Pre boj na stredne dlhú vzdialenosť používali ťažký vrhací oštep. Neskôr bol zlepšený tak, aby sa po dopade zlomila drevenná násada a nepriateľ ho nemohol hodiť späť.

Táto jednoduchá kombinácia dvoch zbraní bola jedným z hlavných faktorov, pre ktoré rímska légia dominovala na bojiskách staroveku. Bežný vojak tej doby bol totiž schopný zabíjať výhradne nepriateľa nachádzajúceho sa v tesnej blízkosti, alebo sa naopak špecializoval na boj na väčšiu vzdialenosť na úkor schopnosti prežiť boj zblízka, spoliehajúc sa najmä na svoju pohyblivosť.

Hastati zahajovali útok hodením najmenej dvoch oštepov zo vzdialenosti šesťdesiat až osemdesiat metrov. Následne zarevali bojový pokrik a s tasenými mečmi bežali vpred rozbiť predné rady protivníka nespútanou silou svojich mladých životov. Ak narazili na silný odpor, prešli na defenzívnu taktiku. Zomkli štíty k sebe a útočili na súpera spoza takto vytvorenej hradby.

 

Druhou časťou légie boli starší a skúsenejší vojaci, nazývali sa principovia. Mali rovnaké zbrane ako hastati, bojovali rovnakým štýlom a bolo ich taktiež tisícdvesto. Nastupovali v obdĺžnikoch umiestnených za medzerami v prvej línii a na prilbe mali pripevnené dve pierka.

Keď sa légia zrazila s nepriateľským šíkom, snažili sa hastati predovšetkým udržať svoju pozíciu. Chránení hradbou štítov robili opatrné výpady mečom, uplatňujúc zásadu radšej nezomrieť ako zabiť troch. Čas totiž hral pre nich, pretože principovia ponad ich hlavy neprestajne zasypávali nepriateľa dažďom oštepov. Keď už prvá línia strácala silu, principovia sa chopili mečov a cez medzery v prednej línii zaútočili s takou prudkosťou na nepriateľa, že ten ihneď poznal, prečo práve oni predstavujú hlavnú údernú silu rímskej légie. Hastati mohli takticky ustúpiť dozadu, zreorganizovať rozrušené rady a vrhanými oštepmi ďalej oslabovať nápor protivníka.

 

Do tretej časti patrilo šesťsto starých, nespočetnými bitkami zakalených veteránov. Nazývali sa triariovia, tvorili jadro rímskej légie a na prilbe mali pripevnené tri pierka. V umení ako zabiť človeka a nedať sa pritom zabiť mohli s nimi súperiť iba najlepší gladiátori. Ich morálke zväčša nebolo páru na celom bojisku a ani v najdivšej bitke nestrácali rozvahu. Ozbrojení stredne dlhou kopijou tvorili tretiu líniu. V prípade, že hastati a principovia prestávali byť schopní zvládať situáciu, vrhli sa tam, kde bol boj najtuhší. Napokon prelomili nepriateľský šík, alebo skonali, do poslednej chvíle veriac, že svojim životom pomohli k víťazstvu armáde senátu a ľudu mesta, ktoré im dalo život, meno a zmysel pre povinnosť.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Slovensko ničí lowcostová mentalita. Kedy s tým niečo urobíme?

Atmosféra nedôstojných príjmov a života nás ničí, z nej pramenia spoločenské nedorozumenia.


Už ste čítali?