Večer šestnásteho decembra tohto roku kráčal som v Seredi cez otvorenépriestranstvo, smerom domov. Blížil som sa k priechodu medzi garážami, keď somzazrel auto štátnej polície. Vyvolalo vo mne pocity odporu a hnusuk tomuto systému a mimovoľne som na posledných metroch pridal dokroku. Bolo zreteľne počuť akceleráciu motora, hneď na to škrípanie bŕzd.
Obaja členovia posádky vystúpili, zarevali bojový pokrika s hromžiacimi päsťami bežali na mňa a kamaráta. Uvedomujúc si,že udrieť policajta je ťažký zločin proti republike, rozhodli sme sa neklásťnijaký odpor. Po niekoľkých úderoch a kopancoch na privítanie nasledovalrozkaz oprieť ruky o stenu a nohami od nej odstúpiť. Cieľom ďaľšejsérie telesných trestov bolo dosiahnutie predpísaných parametrov čo sa týkavzdialenosti medzi rukami, nohami a uhla medzi zemou a telomvypočúvaného.
„Čo tu robíš ?“........ „Nič“............. Bum.
„Prečo si zrýchlil ?“........... „Zrovnať so zemou.“............. Bum.
„Určite si niečo zahodil, však ?“............. „Nie.“.............. Bum.
„Určite si išiel fetovať, však ?“................ „Janefetujem.“.................. Bum.
Baterkami prehľadávali najbližšie okolie, snažiac sa na nás niečo nájsť. Popritomsi s hrdinskou odvahou prichádzali zboku udrieť do pravej polovice mojejtváre a zozadu kopnúť do dolnej polovice mojej ľavej nohy. Ľavú polovicuhlavy a pravú nohu nechali na pokoji. Zúfalosť svojej úbohej existenciedokazovali aj občasnými kopancami zdola do brucha, čo malo zväčša za následokporušenie predpísaného postoja a nevyhnutnú penalizáciu.
Keď sa dostatočne vybláznili, začali skúmať obsah mojich vreciek. Nemal sompri sebe nič mimoriadne, azda iba jabĺčko, ktoré keď zbadali, začali sa rehotaťa odkopli ho. Napokon mi mladší z nich s milým úsmevom vrátilobčiansky preukaz a riekol: “Tak choď teda domov a daj si na to ľad.“ Bol somzvedavý na ich mená, no vedel som, že keby som ich požiadal o ukázaniemenovky, ihneď by mi vyhoveli, no dostal by som minimálne jeden úder zatrúfalosť.
Za sedem dní mi odpuchla tvár, za ďaľších sedem by malo pominúť žltomodrésfarbenie. Horšie je to s nohou. Keď po štyroch dňoch začala odchádzaťbolesť z narazeného lýtkového svalu, zistil som, že mám dokopaný ajčlenok. Taktiež šľachu mi zranili, nie však do tej miery, že by som ostal najednu nohu chromý. Je tomu už desať dní a stále nemôžem normálne kráčať.
Mnohí známi, príbuzní či kolegovia v práci mi povedali, že by som ichmal udať. To môže napadnúť len človeka, ktorý sníva sen o slobodnejkrajine. Nie však mňa, ktorý viem, že toto je policajný štát, diktatúra buržoázie, kde policajtovi nič nedokážu.
Kde policajt môže plnoprávneho občana zastaviť, kopať, biť päsťami, obuškomči anténou odmontovanou zo služobného auta dovtedy, kým nepodpíše papier, že hopolicajti nedobili. Privlastní si jeho osobné veci a miesto nich mupodstrčí za hrsť nelegálnej drogy. Opýta sa ho, prečo droguje a neskôr zadržanúdrogu sám s kolegami skonzumuje.
Kde policajt môže cigáňa odvliecť na policajnú stanicu, uviazaťo radiátor, umučiť na smrť a o sedem rokov neskôrv beznádejne zabrzdenom procese baviť publikum tvrdeniami, že počas zásahupoužili iba najnutnejšie donucovacie prostriedky, teda obušky, hmatya chvaty, a nijako nevie vysvetliť, ako mohol utrpieť tak vážnezranenia, že ich následkom podľahol.
